Diktáty, diktatúry a najkrajšia Slovenka

Autor: Juraj Rašla | 17.4.2020 o 16:45 | (upravené 10.7.2020 o 14:00) Karma článku: 4,64 | Prečítané:  785x

Už polstoročie neznášam diktáty a diktatúry a obdivujem najkrajšiu Slovenku, ktorá má už 75 rokov, ale stále vyzerá ako osemnásťročná.

Mával som zlý sen, že píšem v škole diktát, ale to bolo ešte za diktatúry. Dnes mávam horšie sny o nových diktatúrach.

Začalo to na začiatku školského roka v šiestej triede na „Vazke“, kam som prestúpil zo ZDŠ-ky na Zuckermandli na Žižkovej ulici.

Náš nový slovenčinár nám hneď na prvej svojej hodine dal diktát, vraj iba taký cvičný a že ho nebude známkovať. Nerobil som si z cvičného diktátu ťažkú hlavu, mal som ju ešte plnú prázdnin.

Na ďalšej hodine slovenčiny „učitelisko“ ledva pozdravil a opravené diktáty šmaril na svoj stôl. Vytiahol jeden diktát, nasadil si okuliare, vykrútil hlavu a spýtal sa, že kto je Rašla a že nech sa postaví.

Ja som pomaly s hrôzou vstával, lebo som si uvedomil, že učiteľovi sa pri oprave môjho diktátu vypísalo červené pero. Veru nič nie je večné, ani to jeho pero, ani moje prázdniny.

Prstom ma privolal k tabuli a dal mi napísať jednu vetu z diktátu. Už si ju nepamätám, ale viem, že som napísal po spoluhláske „j“ tvrdé „y“.

Už som tušil, že príde katastrofa, lebo „učák“ sa tváril ako ten tlstý „hekač“ z „čaplinovky“. Na rozdiel od nemého filmu na mňa začal ziapať, aby som napísal „j“ a „ypsilon“.

Nemal som problém napísať „j“, veď som Ďuro. Slovo ypsilon som vtedy nepoznal a nie je ani medzi vybranými slovami, tak som napísal „ipsilón“.

To ma „učák“ už odohnal od tabule a kričal, že po mäkkej spoluhláske „j“ sa nikdy nepíše „ypsilon“.

Celú hodinu som preplakal a nevedel som prestať. Dodnes neviem, prečo „j“ je mäkká spoluhláska, veď nemá mäkčeň, ale už viem, čo je ypsilon, s ktorým sa dodnes nemáme veľmi v láske.

Cez prestávku ku mne prišiel môj nový spolužiak Laco. Povedal mi, aby som si z toho nič nerobil, aby som si prečítal meno učiteľa odzadu. Náš súdruh učiteľ sa volal Jan Labej. Celú prestávku sme sa s Lacom smiali a nevedeli sme prestať.

Laco sa vtedy stal v škole mojím najbližším kamarátom. S Lacom bola aj veľká „sranda“, napríklad vedel odzadu zaspievať „Prší, prší... a hľadal slová, ktoré majú aj odzadu dáky zmysel, napríklad „kabát“ - „tabak“. Ale najradšej hľadal slová, ktoré sa čítajú rovnako odpredu aj odzadu. Dnes sú to vraj palindrómy, ale to sme vtedy nevedeli a určite to ani dnes skoro nikto nevie. Laco vymyslel: „OTO GRG ANNA JOJ“.

Laco všeličo vedel, čo som ja nevedel, lebo mal vzácnu knižočku „Rozum do vrecka“. Ja som vo vreckách nenosieval rozum, ale nožík, prak, klince, náboje, štulne, guličky a tenisovú loptičku, s ktorou sme pred školou na ulici o obrubníky hrávali futbal.

Náš učiteľ dejepisu, občianskej a kreslenia Scheer nám raz dal vybrať všetky veci z vreciek. Mal som dobré sako s mnohými „vačkami“ a prekabátil som ho. V kabáte som mal vnútorné vrecká a tie som mu neukázal. Ani vám ich neukážem. Scheer bol obľúbený, lebo mal netradičné metódy vyučovania. Napríklad nám dal na občianskej úlohu, aby každý napísal na lístoček anonymne akúkoľvek otázku. Ja som napísal, že kedy sa u nás zruší trest smrti. Laco sa spýtal, že prečo musíme jesť mäso.

Ja som tiež nemal rád mäso, hlavné to mastné. Keď som ho musel jesť, tak som si ho dal tajne do vrecka a tváril som sa, že som ho zjedol. Laco otvorene bojoval s mäsovou diktatúrou, lebo nemal taký dobrý kabát ako ja.

Laco bol vegetarián, ale rád čítal detektívky a ochotne mi ich požičiaval. Najviac sa mi páčili vydania do vrecka Sherlocka Holmesa a Edgara Allana Poea, ktoré sa dali čítať aj počas „vyučka“.

Preto som sa nečudoval, keď vymyslel plán, že sa v noci vlámeme do kabinetu našej ruštinárky Vlasty, ktorú sme museli oslovovať „továrišč učíteľnica“. Ostatné „učky“ sme oslovovali „súška“. Učitelia nám tykali, ale iba Vlaste aj my, jej žiaci, dodnes tykáme.

Laco si všimol, že Vlasta si svoje kľúče od svojho kabinetu necháva vo dverách. Kľúč si chcel otlačiť do plastelíny alebo do mydla. Navrhol, že okno v bifurkačke úplne nezatvoríme a keď Vlasta odíde domov, tak cez okno vlezieme dovnútra a jej kabinet si otvoríme skopírovaným kľúčom.

Spýtal som sa ho, že čo tam budeme robiť. Povedal, že mi opraví môj „diktant perevod“. Tak to som odmietol. To by nikto neuveril, že som sám napísal diktát bez chýb.

Namiesto vlámania sme sa rozhodli urobiť raketu. Naplnili sme prázdnu bombičku od sódy hlavičkami od zápaliek a položili sme ju nad horiacu sviečku. Už si nepamätám, či tá bombička odletela, alebo sa roztrhla. Ale rachlo to viacej ako ja na konci školského roku. Na mojom „vysvečku“ sa ale dalo celkom pohodlne posedieť.

Laco mi požičal Balzacove Rozmarné poviedky, vlastne mi ich nanútil. Na svoje 13-te narodeniny ma pozval do cukrárne a potom do Obzoru (kino na Radlinského ulici) na mládeži neprístupný (do 15 rokov) film „Niekto to rád horúce“. Hlavnú postavu tam hrala nám aj Johnovi sympatická herečka. Neviem prečo bola sympatická Johnovi, ale nám s Lacom pripomínala jednu spolužiačku, blondínu, ktorá sa vznášala ako baletka asi preto, lebo chodila na balet do „Pinkáča“. Neviem, čo Laco na tých babách inak videl. Ja som dostal chuť iba na tú tortu, z ktorej vyskočil gangster so samopalom.

Asi jediný z triedy som sa chodieval hrávať k Lacovi domov. Laco býval v Avione (v tom pravom na Americkom námestí) na najvyššom poschodí. V roku 1969 celá rodina okrem otca emigrovala do Kanady.

V byte mali skromný pozliepaný nábytok, lebo všetko museli popredávať, keď jeho otca zatvorili. V kuchyni mali iba hliníkové taniere a hrnčeky, aspoň ich jeho rodičia pri hádkach neporozbíjali.

Lacov otec bol „procesovaný“ v roku 1957. Niežeby chodili na procesie napríklad do Šaštína (aj tie boli zakázané), ale to bol terminus technicus pre politické procesy pod taktovkou ŠtB. V skutočnosti ho zavreli preto, lebo žiadal, aby aj u nás (už po XX. zjazde) prepustili z väzenia nespravodlivo odsúdených politických väzňov. Musel byť smutný aj z toho, že už nikto nežiadal, aby aj jeho prepustili.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa z väzenia vrátil na amnestiu a stal sa vodičom na novej električke číslo päť. Tá päťka potom roky a roky jazdila dosť smutne okolo dosť smutného Avionu. Mnohokrát som sa chcel spýtať na Laca, ale električka bola nevrlá, neprístupná a stále sa ponáhľala kamsi na ďalšiu zástavku.

Lacov otec kedysi písal do Smrekovho Elánu o psychoanalýze v tvorbe slovenských nadrealistov. Akoby vedel, že ju raz bude sám potrebovať. Aj dnešným xenofóbom by sa psychoanalýza zišla, ale elán im nechýba, snáď iba ten Smrekov.

Lacova mama bola po vojne najkrajšou ženou v Bratislave. Dodnes je stále krásna a mladá a mnoho rokov takou zostane. Neveríte? Ani ja som neveril, keď mi ju Laco prvýkrát ukázal. Boli sme spolu v Mliečnom bare na tvarohových palacinkách a išli sme k Dunaju cez Hviezdoslavovo námestie. Pred Redutou v parku mi ukázal na bronzovú sochu a povedal mi, že toto je jeho mama.

Sochár Jozef Kostka zvečnil jeho mamu hneď po vojne ako Víťazstvo (nad fašizmom). Pre mňa je to aj víťazstvo jeho mamy, ktorá dokázala vychovávať štyri deti v ťažkých časoch bez ich otca, ktorý buď sedel v base alebo v električke číslo päť.

V rokoch 1967-69 nás Lacova mama na našej SVVŠ-ke na Cádrovej ulici učila nemčinu. Sále bola krásna a múdra možno preto, že už vtedy cvičila jogu. Ale radi sme ju napodobňovali, lebo pri vysvetľovaní stále ukazovala prstom (ukazovákom). Takto.

Keď pôjdem nabudúce okolo najkrajšej Slovenky, spýtam sa na Laca.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Čas na zadné dvierka

Právny štát sa odkladá. Poľsko a Maďarsko zrejme prinútia Úniu k ústupu.

Nového šéfa polície vyberá aj Spišiak. Prišli štyri prihlášky

Konečné slovo pri výbere bude mať minister Mikulec.


Už ste čítali?