Posledný let z Bazileja

Autor: Juraj Rašla | 16.5.2020 o 10:56 | Karma článku: 3,47 | Prečítané:  648x

Bohviekedy sa obnoví letecká premávka a bohvieaké budú ceny leteniek. Určite sa zavedú kontroly cestujúcich na COVID-19. Do Bazileja tak skoro nepoletím, ale na môj posledný let z Bazileja nezabudnem.

Moja dcéra a jej manžel nám začiatkom augusta doviezli do Bratislavy na prázdniny svoje tri deti a odfrčali. Samozrejme, deťom žiadne kufre ani tašky nenechali. Po dvoch týždňoch som odprevadil vnukov a vnučku domov do Štrasburgu. Na ich spiatočnú cestu som im musel požičať naše staré kufre. Let do Bazileja sme tak-tak chytili. Škoda, že sa nedá lietať priamo do Štrasburgu. V Štrasburgu je iba malé letisko a nelietajú tam medzištátne lety.

V Štrasburgu som zostal ešte niekoľko dní a do Bratislavy som sa vracal letecky tiež z letiska v Bazileji. Podarilo sa mi zbaliť všetko spolu do jednej jedinej batožiny. Do najmenšieho kufra som zbalil notebook a všetky svoje veci. Najmenší už plný kufor som uložil do väčšieho a ten väčší do najväčšieho kufra.

Všetko začalo, keď som sa chcel zaregistrovať pri check-in pulte odletového terminálu. Pracovníčka v uniforme leteckej spoločnosti, ktorou som letel, sa ma spýtala, či mám iba jeden kufor. Odpovedal som jej pravdivo, že mám tri. Prísne sa na mňa pozrela a dôrazne sa ma spýtala, že kde sú tie ďalšie kufre, že ona vidí iba jeden. Tak som rozzipsoval kufor aj kufor v kufri a ukázal som ten najmenší kufor.

Pracovníčka iba zdvihla resp. si narovnala svoje šikmé obočie a tvrdo mi oznámila, že musím doplatiť, lebo si kufor nemôžem zobrať ako príručnú batožinu, lebo má nadváhu a má väčšie rozmery, ako je dovolené. Bolo to iba niečo cez kilo a iba 2 – 3 centimetre viacej.

Ešte som sa pokúsil lámanou francúzštinou vysvetliť, že ten najväčší kufor a aj najmenší dám do toho stredného. Pracovníčka ma prerušila a s výrazom čínskej bohyne pomsty mi oznámila: „To nie je možné! (Ce n´est pas possible!)“ a spýtala sa ma, či som ochotný doplatiť 25,- €, a že za mnou čakajú ďalší ľudia. Okamžite som zvážil svoje jazykové schopnosti jej vysvetliť, že ten veľký kufor je skladací a notebook si môžem zobrať ako menšiu príručnú batožinu.

Radšej som zaplatil 25, - €, ale už to začalo, celá séria nepríjemností a malých ba aj veľkých katastrof.

Pri detekčnej kontrole nemám rád, keď ma ohmatávajú. Preto som sa kompletne odstrojil a nechal som si iba košeľu a nohavice bez remeňa a s prázdnymi vreckami. Dokonca som sa vyzul, ale potom ma vyrušili. Musel som dať zubnú pastu a vodu po holení do igelitového vrecka.

Cez detekčnú kontrolu som prešiel bez problémov odstrojený a bosý. Aj z posuvného pásu som si zobral všetky svoje veci, ale zistil som, keď som sa chcel obuť, že mám iba jednu topánku. Ihneď som protestoval. Ukazoval som topánkou na detekčný prístroj na batožinu a snažil som sa im vysvetliť, že mi tam zostala topánka. Pritom mi skoro spadli gate, lebo som si zabudol do nich dať remeň. Nechceli ma k prístroju pustiť a ihneď ku mne pristúpil jeden z uniformovaných policajtov a vyzval ma aby som išiel s ním.

Obul som si aspoň jednu topánku a skákal som za ním. V jednej ruke som ťahal kufor a druhou rukou som si držal nohavice. Obzrel sa a vyzval ma , aby som sa obul. Vysvetlil som mu, že v tom stroji mi zostala topánka. Asi bol jediný, kto sa v ten deň usmial, ale tiež povedal: „To nie je možné!“. Prešiel dopredu za detekčný prístroj na začiatok pásu, zohol sa a s úsmevom vytiahol topánku, ktorá zapadla pod pult a nebolo ju zhora vidno. Vydýchol som si a tiež som sa vďačne usmial, v ten deň asi prvýkrát a naposledy.

V čakacej zóne odletovej brány č.F83 (Gate F83) som si ihneď všimol hlúčik slovenských poslancov, ktorí sa vracali z plenárneho zasadnutia Európskeho parlamentu.

Ten švihák s hodinkami za dvestopäťdesiattisíc sa tváril veľmi sociálne. Elegantná pani v čiernych šatách a s veľkým krížom na krku bola možno z KDH. Nerozoznal som poslancov za OĽANO, lebo tam bolo všade okolo množstvo obyčajných ľudí.

Suverénny holohlavý „drsňák“ sa tváril národno-sociálne. Vpredu na tričku mal vyobrazenie Jura Jánošíka obutého v kanadách a pod ním číslo „1488“. Kočka s veľkými mandátmi (asi zo silikónu) bola zrejme z ... Keď som bol v najlepšom, ohlásili „boarding“. K holohlavému ochrancovi Slovenska pristúpila černoška v uniforme našej leteckej spoločnosti a vyzvala ho, aby išiel k jej pultu. Tu prevážila jeho príručnú batožinu a skontrolovala jeho doklady. Pochybujem, že by poznala Jánošíka, ale to „číslo“ je vo svete (okrem Slovenska) dosť známe. Potom niekam telefonovala.

Výsledok som sa už nedozvedel, lebo som prešiel cez automatickú kontrolu palubných lístkov a postupoval som chodbou k lietadlu. Keďže bolo neznesiteľných 35 stupňov, boli pootvárané okná a aj dvere do susednej chodby, ktorá bola od našej chodby oddelená iba páskou.

Akurát pri otvorených dverách do susednej chodby ma napadlo prekontrolovať číslo môjho sedadla. Ako som vyťahoval môj palubný lístok, tak mi vypadli z vrecka všetky mince a rozkotúľali sa po našej, ale aj po susednej chodbe. Uľavilo sa mi, stále som mal číslo 28C.

Spokojne som si pozbieral popadané mince v našej chodbe. Potom som podliezol pásku a pozbieral som si mince aj v susednej chodbe a spokojne som kráčal do lietadla. Lietadlo bolo poloprázdne a ľahko som sa dostal k môjmu sedadlu.

S napätím som čakal, že kto si vedľa mňa sadne. Našich poslancov som nikde nevidel, ale predpokladal som, že sedia vpredu v biznis triede, ktorá bola oddelená závesom.

Spokojne som si sedel, keď som si uvedomil, že na mňa zhora nepríjemne fúka klimatizácia. Tak som zazvonil na letušku a spýtal som sa, či si môžem presadnúť na prázdne sedadlo č. 28B. Milo mi povedala, že samozrejme.

Tak som si presadol, ale za mnou sedel nepríjemný tučniak a nohami stále do môjho sedadla búchal a pritom funel. Zazvonil som na letušku a spýtal som sa, či si môžem presadnúť na prázdne sedadlo č. 28A. Povedala, že samozrejme a odišla.

Pozorne som sa pozeral z okna na aj v lete zasnežené štíty Álp, keď som si uvedomil, že tam niečo neuveriteľne smrdí. Ľahko som zistil, že za mnou sediaca asi tučniakova manželka svoju vyzutú „haxňu“ strká medzi moje sedadlo a stenu pod oknom.

Usúdil som, že bude príjemnejšie dýchať studenší vzduch z klimatizácie, ako evidentne zahnívajúce nohy tučniakovej manželky. Tak som zazvonil na letušku a spýtal som sa, či si môžem presadnúť naspäť na sedadlo č. 28C. Začalo mi svitať, že som asi niečo prešvihol, keď mi s kamennou tvárou úsečne odpovedala, že samozrejme, a okamžite odišla zlostne klopkajúc opätkami po celej chodbe lietadla.

Povedal som si, že na ňu už nebudem zvoniť. Aj som sa urazil, aj ma to mrzelo. Chcel som si letušku udobriť - najlepšie vtipom.

Počkal som, kým moja letuška začala roznášať občerstvenie. Keď dotlačila vozík s proviantom až ku mne a keď sa spýtala, či chcem sladké alebo slané, povedal som žartovne, že kyslé. Naozaj kyslo sa ma opäť spýtala: „Sladké, alebo slané?“ Radšej som si dal sladké keksy ku káve. Napriek tomu, že som vypil kávu, som zaspal.

Zo spánku ma nepríjemne vytrhlo hlásenie pilota, že o 15 minút pristávame v Prahe. Úplne som vytriezvel a v hlave sa mi bleskovo premietlo všetko, čo sa v ten deň udialo.

Uvedomil som si tvrdú realitu, že kvôli niekoľkým drobným minciam som nasadol na nesprávne lietadlo a neletím do Viedne, ale do Prahy. Zároveň som pochopil, že letuškám sa nemôžem priznať, že by si na mne zgustli. Ani som nešiel k núdzovému východu a zostal som naoko pokojne sedieť, vlastne ani nie na mojom sedadle.

Nádejal som sa, že v Prahe sa to dáko vyrieši. Možno tiež nájdem náhodou otvorené tie správne dvere, veď pilot hlásil, že v Prahe je 37 stupňov a možno tiež budú vetrať.

Po prílete na letisko Václava Havla v Prahe sme z lietadla vystúpili priamo do chodby, ktorá asi po 100 m viedla už súbežne s ďalšou chodbou. Samozrejme vetrali a do susednej chodby boli dvere otvorené. Poobzeral som sa a uvidel som v susednej chodbe akéhosi muža, ktorý práve išiel v protismere ku mne. Keď sme sa stretli pri otvorených spojovacích dverách, spýtal som sa ho, že kam letí ich lietadlo. Stručne odpovedal: Oslo.“  Už som si chcel urobiť ďalší výlet, keď som si uvedomil, že nemám so sebou moju batožinu a že ma doma čaká Félixss. Vlastne som si nebol ani istý, či ten džentlmen náhodou nepovedal: Osle.“

Potom som mal už iba šťastie. Na letisku v Prahe sa mi podarilo kúpiť letenku na najbližší let do Viedne. Stálo ma to iba 350,- € a 3 hodiny meškania. Dokonca, po prílete do Viedne, som ihneď našiel môj kufor na batožinovom páse č. 8, ako sám znechutene obieha celú trasu batožinového pásu koldokola. Všimol som si, že na každom batožinovom páse je dáky opustený kufor. Uspokojilo ma to, že nie som jediný, kto občas zazmätkuje.

Nebudem podrobne opisovať, ako som sa dostal autobusom zo Schwechatu do Bratislavy a taxíkom domov. Doma ma už čakal ctihodný pán Félixss Muro, ktorému som nemusel vysvetľovať dôvod môjho meškania. Zaumienil som si, že nikomu nepoviem čo sa mi stalo – ani vám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fico sa nechystá zo Smeru odísť, je však pripravený zmeniť správanie

Pellegrini a Raši by mali po závratnej kariére robiť pre Smer, tvrdí Fico.

Komentár Petra Schutza

Charita a banda štyroch

Taliansko je spoločný európsky problém, kde všetky ostatné uhly pohľadov prepisuje možnosť bankrotu.


Už ste čítali?