Karlovka sa nestala Karolovkou a kúpalisko zostalo kúpaliskom stále vo vlastníctve mesta Bratislavy. Je zázrak, že tam nestojí akési poloprázdne administratívne monštrum, lebo na veľké pozemky kúpaliska si už brúsili zuby draví developeri.
Náš holohlavý lezúň sa zázračne zmenil na krásne dievčatko s dlhými čiernymi vlasmi. Pre mňa je to naozaj zázrak, že ja mám čiernovlasú osemročnú francúzsku vnučku Sofiu, ktorá ale vie lepšie po slovensky ako ja po francúzsky. Hneď, ako jej skončila škola, prišla na prázdniny k nám do Bratislavy.
Prvú júlovú nedeľu nás naša babka Katka (tá sa bude hnevať, keď si prečíta, že jej hovorím babka) vyhnala na celé dopoludnie na kúpalisko a Sofii prikázala: „Na dedeho daj pozor, nech sa s nikým nezakecá, nech ste najneskôr o jednej doma na obede! “
Ledva sme so Sofiou vliezli do studenej vody, hneď sa pri nás vynorila akási hlava, ktorá v kúpacej čiapke a s plaveckými okuliarmi vyzerala ako žaba. S obrovským žabacím úsmevom na mňa zakvákala: „Ahoj, Juro!“ Ja som ju tiež s úsmevom od ucha k uchu pozdravil: „Ahoj!“ Evidentne ma dobre poznala. Ja som ju nemal v tých okuliaroch ani v päte. Nadšene pokračovala: „Konečne som vdova!“ a usmievala sa a usmievala.
Ja som celý zdrevenel a úsmev aj uši mi doslova primrzli na tvári. Pre mňa stále neznáma stará ropucha sa prestala usmievať a pokračovala: „Minulý rok mi zomrel manžel. Tridsať rokov mal sklerózu multiplex. Posledné roky sa už nemohol vôbec hýbať. Nevieš si predstaviť ako trpel.“
Už nebola pre mňa stará ropucha, ale neznáma pani. Vážne a s účasťou som sa spýtal: „Teraz ako žiješ. Napriek tomu, čo si všetko prežila, si ešte celkom zachovalá.“ Prehliadla moju drzosť (harašment?) a pochválila sa: „Už som babka.“ (To som si už aj ja všimol.) „Vnuk má tri a vnučka päť rokov.“ (Mená jej vnúčat som už samozrejme zabudol.) „Syn býva v našom starom byte ale sám, lebo mladým to dáko neklapalo. Ja som sa presťahovala do rodičovského domu, ale rodičov som už tiež pochovala.“
Zo slušnosti som sa spýtal: „Bývaš tu v Bratislave?“ Pani si energicky zložila z hlavy plavecké okuliare normálne sa na mňa oborila: „Tu, v Líščom údolí. Čo, ty si to už nepamätáš? Veď si k nám doliezal.“
Pani sa zrazu zmenila na peknú mladú žabku Dadku. Ihneď som si spomenul na hriechy mladosti, ktoré ma mrzia viacej, ako keby som podpísal spoluprácu s ŠtB, ale stále som si nevedel spomenúť na jej priezvisko. Dade som to nedal najavo. Výpadky pamäti som sa už naučil maskovať. Bránil som sa: „Ja iba, či sa vaši nepresťahovali, veď to sú už roky, skoro päťdesiat.“
Spomenul som si na stredoškolské nešikovné pokusy študovať tajomstvá dievčenskej duše i tela. Ale zlyhal som aj inak, ako kamarát. Prišlo horúce leto roku 1968 a ja som na Dadu úplne zabudol.
Do okupovaného Československa som sa vrátil dobrovoľne kvôli môjmu dedemu, ktorý zostal v Bratislave sám. Rodičia nám odkázali, že sa môžeme, ale nemusíme vrátiť. Škoda, že som sa vrátil. Náš dedo by v Rakúsku dostal slušnú penziu, lebo až do vzniku Československa pracoval vo Viedni ako právnik na riaditeľstve c. k. železníc. Vo Viedni bolo české gymnázium a ešte tam fungoval Sokol. Minulosť sa ale nedá zmeniť a my na Slovensku sa z nej nevieme ani poučiť.
Po prázdninách som sa Dade vyhýbal a nikdy som jej nič nevysvetlil. Zo dňa na deň som odkladal stretnutie s ňou, až mi bolo blbé jej vôbec niečo vysvetľovať. Vlastne ani dodnes neviem prečo.
Žabka Dadka mi to ale evidentne už odpustila, tak som ju pozval, aby sa s nami v bazéne zahrala s loptou. Sofia sa potešila, lebo Dada vie po francúzsky lepšie ako ja. Pekne sa hrali a ja som si sám dobre zaplával vo veľkom bazéne.
Domov na obed sme sa so Sofiou vrátili asi o dve hodiny neskôr, ako sme mali. Sofia babke Katke ihneď referovala: „Dede stretol copine a hrali sme au ballon.“ Manželka sa ma ihneď hrozivo spýtala: „Kto bola tá teta?“ Pamäť ma nezradila, nevedel som si spomenúť, ako sa Dada volala. Popravde som mohol odpovedať: „Bola to spolužiačka z vedľajšej triedy. Priezvisko si už nepamätám. Všetci sme ju volali iba Dada, ale už ani neviem či bola Dagmar, Darina, alebo Dáša.“
Vzápätí som si spomenul na celé jej meno, ale už som to ďalej manželke nerozvádzal. Ani Vám nepoviem jej meno, ale pozdravujem ju. Moje zlé svedomie som sa snažil v duchu upokojiť: „Asi to tak malo byť, keby sme sa nerozišli, bohvie ako by to dopadlo. Veď tú sklerózu som mohol dostať aj ja.“
Teraz zase mám zlé svedomie, že ten môj „schwarczhumor“ je nemiestny. Ten potvorský červík zlého svedomia si vždy nájde dáku „skulinku“.