Pohreb, pomaturitné stretnutie a naša Sáša

Autor: Juraj Rašla | 12.9.2020 o 3:10 | (upravené 12.9.2020 o 3:22) Karma článku: 8,17 | Prečítané:  2153x

Dnes som bol na pohrebe dobrého kamaráta a zajtra máme pomaturitné stretnutie po 50-tich rokoch v Pohode, ale nič nie je v pohode. Kamoš zomrel vlastne na Covida, ale nenakazil sa. Zomrel na banálne ochorenie. 

Kvôli Covidu nešiel hneď k lekárovi a potom už bolo neskoro.  

Do obradnej miestnosti krematória nás nevpustili. Počas pohrebu sme všetci, okrem najužšej rodiny, čakali vonku na veľkej terase a z miestneho rozhlasu sme počuli iba nezrozumiteľný šum. Nič sme z obradu nepočuli, ani hudbu. Neviem, či mal cirkevný alebo civilný pohreb. Nemám pocit, že som sa s ním dôstojne rozlúčil. 

Na pohrebe som ale stretol veľa známych a priateľov, ktorých som roky a roky nevidel. Chvíľu trvalo, kým sme sa v rúškach spoznali. Podľa očí, ktoré stratili svoj lesk, a podľa lesku beloby na vlasoch sa nedalo si nevšimnúť, že sme akosi zostarli, mnohí sú už na penzii, alebo čerstvo vyhodení zo zamestnania. Bolo to smutné, lebo na pohrebe neboli žiadne malé deti do štyridsať rokov.

Dnešok nebol iba smutný, ale aj plný očakávania na zajtrajšie pomaturitné stretnutie. Dvakrát sme stretnutie prekladali kvôli Covidu a to zajtrajšie tiež nemalo byť, lebo ho zodpovednejší spolužiaci zrušili. Niekoľko nezodpovedných odvážlivcov sa rozhodlo, že sa stretneme, aj keď tu máme v plnom prúde druhú vlnu Covidu. Aj sme sa pohádali, aj sme sa udobrili.

Teším sa na stretnutie s kamošmi a s prvými láskami. Aj som rád, že tento blok nečíta moja manželka, lebo je na odbornej konferencii v Tatrách a ja sa teším aj mám trochu trému, že sa po tridsiatich rokoch stretnem so Sášou – Alexandrou - Alexandrovnou. Na druhej strane je to blbé, lebo mi nemá kto opraviť gramatické chyby.

Alexandra Alexandrovna bola moja spolužiačka už zo „zédeešky“. Bola najlepšia žiačka a aj predsedníčka triedy.

Keď naša „súška učka“ musela odísť z triedy, tak Sáša dávala pozor a na tabuľu kriedou zapisovali mená zlých. Aj keď som v lavici kľudne sedel, tak ma Alexandrovna automaticky napísala medzi zlých a to ma vždy prebralo. Gradovalo to, nakoniec sa zapojili všetci chalani proti všetkým babám. Obyčajne v najlepšom sa nečakane vrátila naša triedna učka a Sáša nie vždy stihla zotrieť zapísané mená zlých.

Najviac ma štvala, keď mala službu týždenníka. S obľubou kontrolovala, čí mám čisté ruky.

Na strednej škole v prvom ročníku gymnázia bola stále najlepšou žiačkou, ale mňa si už našťastie vôbec nevšímala.

Chalani z našej triedy si baby tiež vôbec nevšímali, lebo s nami nechodievali na čapovanú kofolu do Fúnusu, nehrávali s nami futbal ani volejbal a nehádzali si s nami cez veľkú prestávku špongiu. 

Všetko sa zmenilo školskom roku 1968-69, keď sme začali chodiť do tanečnej školy v PKO k Remišovskému.

Už neviem, či to bolo hneď na prvej tanečnej hodine, ale Alexandra odmietla so mnou tancovať. Požiadal som ju o tanec slušne, ako nás práve učil Remišovský, ale Sáša ma odmietla prostredníkom takto ..., lebo som vraj nemal biele rukavice, ale milo sa na mňa usmiala.

To ma posmelilo. Tajne, bez vedomia môjho deda, som si požičal jeho starodávne slobodomurárske biele rukavice.

Na ďalšiu hodinu tanečného kurzu som sa aj tešil, aj som mal trému. Naposledy som tancoval v pionierskom tábore s Ťuťou v Kežmarku v kruhu na pieseň „Zelený valčík raz dva tri, ...“.

Remišovský názorne ale zdĺhavo vysvetľoval, ako máme držať partnerku pri tanci a kopec iných zbytočností, ktoré som vôbec nepočúval a iba kútikom oka som občas pozrel na Sášu.

Hneď, ako sa dalo, som k Sáške priam vystrelil, na môj vkus a temperament prirýchlo, ale nezaujatý pozorovateľ by povedal, že ležérne, akoby sa mi ani nechcelo. Aj Sášenka sa tvárila prekvapene, keď som ju požiadal o tanec. Keď videla moje rukavice, tak s úsmevom prikývla.

Pri tanci som nechtiac nahmatal na jej chrbte na béžových mušelínových šatách akýsi obrys asi podprsenky. Určite som sa začervenal, lebo ma začali páliť uši.

Spomenul som si na koniec pornofilmu, kde hlavná postava, skúpo oblečená blondína tancovala s obrovskou nemotornou gorilou. Na pornofilm ma, na moje prosíkanie, zobrali moji starší bratia pred necelým mesiacom, keď sme boli po 21. auguste 1968 v utečeneckom stredisku vo Viedni. (Až po rokoch sa mi bratia priznali, že to nebol pornofilm, ale bola to dokonca dáka klasika, tuším King-Kong.)

Pri tanci som nedával pozor, vypadol som z rytmu a stúpil som Sáše na jej nové béžové lodičky. Sášenka sa mykla a aj cez rukavicu som cítil, ako sa poriadne nadýchla a normálne zasyčala: „Ešte raz a kopnem ťa a nezlom mi chrbát, netlač ma tak.“ Bol som z nej paf a pozval som ju do kina.

V kine Hviezda dávali krásny a dojímavý film „My Fair Lady“. Sáška mi pripomínala Audrey Hepburnovú v role Lízy Doolittlovej. Z mojich snov ma prebudila tvrdá realita. Kdeže Líza, vykľula sa z nej Higginsová.

Na „randevú“ som prišiel samozrejme neskoro a celý spotený, lebo som si zobral čistú bielu košeľu – „dederónku“, ktorá práve prišla do módy, ale bola to čistá umelovina ako igelit.

Sáša ma už čakala pred kinom. Pozrela sa na hodinky a potom si ma prezrela odhora až po topánky. Urobila taký kyslý „ksicht“ a konštatovala: „Tuším tie topánky máš dáke špinavé.“ Samozrejme, veď pršalo a naša ulica nebola ešte vyasfaltovaná. Topánky som si chcel ošúchať o gate, ale zastavila ma, že nech to dnes nechám tak, ale nech si nabudúce dám pozor.

No tak som si nepredstavoval rande a dosť ma to zneistilo. Vyhrnul som si golier na kabáte a už som si chcel dať ruky do vreciek, keď ma Alexandra zastavila. Dôležito mi vysvetlila, že vrecká nie sú na to, aby sa tam dávali ruky, že to vrecká vyťahá a zašpinia sa.

Film sa Alexandre páčil, ale keď sme vychádzali z kina, tak sa ma z ničoho nič spýtala, že ako často sa sprchujem a ako často si vymieňam košele.

Vtedy všetci chalani mali názor, že voňavky a dezodoranty používajú iba baby a „buzeranti“. Neboli sme vtedy tolerantní ani voňaví.

Najprv som si myslel, že je to skutočne originálna recesia. Snažil som sa o humornú odpoveď. Xandra sa ale nezasmiala a veľmi prísne sa na mňa pozrela, aspoň mi to tak vtedy pripadalo. Dederónku som mal ešte celú mokrú a vonku sa už ochladilo. Smutne mi drkotali zuby.

Pochopil som, že z toho nič nebude a domov som ju odprevádzal ako zmoknuté kura, aj konverzácia zamŕzala. Alexandra sa snažila, ale celou cestou mi rozprávala, ako doma perú a upratujú, aké čistiace a pracie prostriedky používajú, ako odstraňuje škvrny a podobne. Mne sa Sáška páčila, ale to rande bolo jedno veľké fiasko.

Keď som sa vrátil domov, okamžite som dederonku vyhodil. Biele rukavice som dedovi tajne vrátil, vôbec som ich nezašpinil, iba trošku, ale nikto si to nevšimol. Dedo si ich potom zobral o niekoľko rokov neskôr na svoju poslednú cestu. Prvýkrát som sa oholil s dedovou žiletkou aj prvý krát som sa porezal a začal som používať  dedov Barbus (krém na holenie) a Pitralón (voda po holení). (Do prázdnej bakelitovej krabičky od Barbusu dedo namontoval otočnú cievku a skonštruoval si rušičku rušičky rádia „Slobodná Európa“. ) 

Sáši aj tancovania som sa vzdal, ale uviazol som v búrlivej jeseni a v zime Pražskej jari v Bratislave. Namiesto na tanečnú som začal chodiť do R-klubu.

Dávno som na Sášu zabudol a určite by som si na ňu nespomenul nebyť toho, že som išiel k holičovi na Dlhé diely. Kedysi to boli „Longitále“. Vlastne už roky tam chodievam, lebo sú tam holičky ešte vyučené zo starej školy, ktoré sú dnes už určite babky, ale vedia strihať na „Havla“.

V Boroch ma raz taká mladá holička vystrihala úplne nakrátko, lebo si myslela, že na „Havla“ treba strihať podľa krátkych nohavíc prezidenta Havla a nepoznala ten starý strih na „Havla“ vraj ešte podľa Havlíčka Borovského.

Holičky na Dlhých dieloch sú lacné a populárne a treba u nich čakať aj hodinu. Mne to nevadí, aspoň si prečítam všetky možné časopisy a noviny.

Keď som už všetko prečítal, tak som si zobral ženský časopis Slovenku. Skoro som spadol zo stoličky. Na titulnej strane bola fotografia krásnej elegantnej ženy, v ktorej som hneď spoznal našu Sášu.

Dočítal som sa, že Sáša je top manažérka známej celosvetovej spoločnosti COMPOST. Ani vo sne by mi nenapadlo, že naša Sáša raz urobí takú hviezdnu kariéru. Stala sa najúspešnejšou ženou roka nielen na Slovensku, ale aj v celej EÚ.

Úprimne, občas si na Sášu spomeniem, keď mám tancovať. Už nikdy som sa nenaučil poriadne tancovať klasické tance a iba tak šliapem kyslo kapustu. Naposledy som našu Sášu videl na prvom aj poslednom pomaturitnom stretnutí hneď po revolúcii. Sáša bola vtedy veľmi nešťastná.

Pred revolúciou bola učiteľkou na základnej škole v Petržalke niekde pri dostihovej dráhe. Trieda, v ktorej bola triednou učiteľkou, vraj vyhrala celoštátnu súťaž o najčistejšiu triedu a o najkrajšiu angažovanú nástenku.

Lenže po revolúcii zrušili v triedach angažované nástenky aj funkciu týždenníkov. Neprajné jazyky ju ohovárali, že jej žiaci si založili vlastnú VPN-ku a nevyjadrili jej dôveru.

Sáša povedala, že sa už nemohla pozerať na ten „bordel“ v ich škole. Rozhodla sa stať radšej upratovačkou v Telekomunikačných závodoch, kde jej dali aj podstatne lepší plat.

Zajtra máme maturitné stretnutie, tak sa jej spýtam, ako sa z upratovačky stala top manažérkou celosvetovej firmy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Rekordy pokračujú, okres Námestovo opäť predbehol Bratislavu

Pribudlo takmer 800 prípadov, vyliečilo sa 225 pacientov.

Bratislavská kriminálka zadržala starostu mestskej časti Kusého

Obvinený je zo spáchania trestného činu proti poriadku vo veciach verejných.


Už ste čítali?