Bustu od Ľudmily Cvengrošovej slávnostne odhalili 20. augusta v roku 2002 pred budovou parlamentu na Vodnom vrchu za účasti vtedajšieho predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, predsedu parlamentu Jozefa Migaša a prezidentov Rudolfa Schustera a Michala Kováča.
Zatiaľ máme iba neoverené informácie, že bustu „zbalila“ zásahová jednotka NAKA, ktorá usilovne „MAKÁ a nekecá“. Niežeby busta bola podozrivá zo zosnovania organizovanej zločineckej organizácie, ale vraj sa na buste stal veľký zázrak. Dubček sa rozplakal a na tvári busty sa objavili pravé mosadzné slzy.
Bustu vraj odviezli na zasadnutie Ústredného výboru protipandemickej komisie, kde jej odborníci odmerali teplotu a spravili PCR test. Covid-19 nebol potvrdený, ale ani sa nezistila príčina slzenia busty. Ani vláda a ani komisia sa nevedeli zhodnúť, ktoré ministerstvo sa má zaoberať zázrakom. Napäto čakáme, či sa neudeje ďalší zázrak a či sa koalícia nakoniec dohodne, čo spraviť s bustou.
Bustu možno rozplakali „kotlebami“ organizované protesty, na ktorých sa zúčastnili aj známe osoby, od ktorých by to nikto „ne-o-ča-ká-val“.
Na sociálnych sieťach sa objavil aj názor, že slzy na buste môžu súvisieť s filmom o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý nakrúcali práve 17. novembra t. r. na námestí SNP v Bratislave. Režisér Robert Kirchhoff tu vypustil čarovnú hmlu, z ktorej vystúpili lídri nežnej revolúcie z roku 1989, aby si pred kamerou zaspomínali na Alexandra Dubčeka, ako plakal, keď sa dozvedel, že nebude československým prezidentom. Čarovná hmla bola prihustá a začali z nej vystupovať oveľa staršie postavy - duchovia z čias vojnového fašistického Slovenského štátu. Duchovia začali nadávať hlavne Fedorovi Gálovi a prekvapivo poďakovali okoloidúcim policajtom, ktorí legitimovali režiséra.
Ja som Dubčeka náhodne stretával v rokoch nenormálnej normalizácie, lebo býval v Bratislave pod Slavínom o ulicu vyššie, než bývali moji svokrovci. Ale skoro každý deň som natrafil na „žigulíka“ s dvomi osobami, ktoré nemali nič iné na starosti, než parkovať hodiny a hodiny pred domom na Mišíkovej ulici č. 31, kde „úplne náhodou“ býval Dubček.
Môj svokor Imro mal veľmi podobnú povahu ako Dubček, bol úprimný a nikdy nehovoril, čo si nemyslel, aj keď nemohol hovoriť všetko, čo si myslel. Dennodenne sa s Dubčekom stretávali pri ceste do zamestnania a spolu sa usmievali a často sa aj rozprávali. Dubček pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch v Rači a Imro pracoval v Dimitrovke. Ak by dnes išli tramvajou ako kedysi, určite by zaplakali nad stavom našich lesov a nad ruinami Dimitrovky (kedysi Dynamitky a dnes Istrochemu) s obrovskou tikajúcou ekologickou záťažou.
Dubček sa usmieval na každého, ale nebol rečník a zajakával sa, aj keď prejavy čítal z papiera. Ľudia mu ale rozumeli, lebo čo hovoril, myslel úprimne, dalo sa mu to vyčítať z výrazu jeho tváre. Ako v Andersenovej rozprávke „Cisárove nové šaty“ Dubček povedal z detskou úprimnosťou jednoduchú pravdu, ktorá už bola každému jasná, že kráľ je nahý, že chce socializmus s ľudskou tvárou. Je to jeho zásluha, že sa Slovensko konečne stalo 1. 1. 1969 v rámci československej federácie síce okupovanou ale republikou s vlastnou vládou aj parlamentom.
Dubček bol hlavnou osobnosťou roka 1968, ale nebol hlavnou osobnosťou SNP ani Nežnej revolúcie. Dubček ale bol účastníkom SNP aj účastníkom Nežnej revolúcie, ale aj osobnosťou, ktorá protestovala proti uväzneniu Bratislavskej päťky. Dubček nepotrebuje, aby z neho robili hlavnú postavu Nežnej revolúcie, ale ani neobstojí jeho obraz slabocha, ktorí sa rozplače, ak mu nedajú jeho hračku - funkciu prezidenta.
Ja som ho nepočul, že by sa negatívne vyjadroval o Havlovi, o OF, o VPN. Nemal v sebe hádavosť, paranoju, agresivitu a nenávisť, ani tú triednu. Nebol to veľký mysliteľ, ale niektoré pravdy treba povedať jednoducho. Určite by sa mu nepáčili agresívni netolerantní zbabelci, ktorí vyhnali Fedora Gála zo Slovenska, ale ani by sa mu nepáčilo, že sa lídri nežnej revolúcie chcú súdiť (to nepotrebujú), nepáčili by sa mu zhromaždenia organizované kotlebami, nepáčili by sa mu zhromaždenia pri svojej buste bez rúšok a proti testovaniu, lebo Dubček mal pocit veľkej zodpovednosti. Držím palce Robert Kirchhoffovi, aby o ňom natočil pravdivý a pekný film „Všetci ľudia budú bratia“.
Nech už ktokoľvek šlohol jeho bustu, nech ju vráti. Dubčeka nám neberte, nepatrí iba Vám, patrí všetkým. Ak sa naozaj stal zázrak, lebo v krajne zázrakov sa zázraky stávajú, a na lícach busty boli ozajstné slzy, nevadí, lebo aj nám je občas do plaču. Mali by sme odhodiť našu záťaž agresivity, neznášanlivosti a chamtivosti a mali by sme konečne vzlietnuť ako s úsmevom lietal Dubček.