reklama

Spomienky nielen na Jana Palacha

Galéria 19 bolo asi jediné miesto v Bratislave, kde sme si dňa 19. januára 2019 o 19. hodine pripomenuli Jana Palacha, ale aj ľudí, ktorí sa zúčastnili v roku 1969 pochodov, protestov a hladovky za Jana Palacha.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Bola to morálna a kultúrna povinnosť pripomenúť si už päťdesiate výročie smutných aj odvážnych udalostí. Bol to silný osobný zážitok.

Poďakovanie patrí Galérii 19 a hlavne Elene. Dokonca viacnásobné. Elena pripravila Spomienkový večer na Jana Palacha, premietla nám svoje DVD-čko a priblížila nám Pochod za Jana Palacha, ktorý viedla z „Firšnála“ s devätnástimi väčšinou študentmi v januári 1969 za pomoci stoviek policajtov, ktorí pochodujúcim robili špalier a „povzbudzovali“ ich megafónmi: „Občania, rozíďte sa!“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Účastníci pochodu „poslúchli“ a rozišli sa až vo vestibule Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí v Bratislave. Tu sa stretli s devätnástimi študentmi, ktorí držali za Jana Palacha hladovku.

Priebeh hladovky nám opisovali Mária a Jana tak emotívne, že sme sa zrazu preniesli do studeného vestibulu Univerzity a stáli pred nami odhodlané aj trochu vystrašené študentky. Elena povedala pravdu, že v Čechách nevedia o ich pochode a o hladovke za Jana Palacha.

Ani na Slovensku toho veľa nevieme, napríklad o „susedovie“ Zuzke z Bratislavy, ktorá ako jediná žena a jediná študentka zo Slovenska patrila medzi tých čo v Prahe organizovali demonštráciu, študentské hliadky a pohreb Jána Palacha. Už v roku 1969 ako prvá čelila štátnej moci a ľudskej zbabelosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Martin nás podrobne aj komplexnejšie informoval o Janovi Palachovi. Hovoril múdro, bez papiera, bez trémy, triezvo a mal pravdu, keď povedal, že to nie je príjemné, keď na človeka mieria samopalom. Nevieme, aké pocity mali tí chlapci so samopalmi, ale treba ich aj pochváliť, že šetrili vzácnou vodou a nepoužili vodné delá, ktoré mali pripravené.

Rudo s výkričníkom a Oleg s bodkou nemali trému a mali pravdu, aj „šťavu“. Oleg neznáša táranie a rád hovorí bez slov. Na záver položil otázku: „Prečo totožná historická skutočnosť sa inak interpretuje v Čechách a inak na Slovensku?“ Odpoveď nechcel. Povedal iba „BODKA“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mnohé múry u nás padli a už sa stavajú nové, ale ten Rudov Múr (Pocta Janovi Palachovi) stojí dodnes a má aj zmysel. Rudo urobil najväčší päťmetrový výkričník, ale nekompetentní kompetentní ho prehliadajú (aj výkričník, aj Ruda, aj ekologické hrozby).

Jana Palacha som osobne nepoznal a vnímam ho ako symbol, ale viacerým ľudom z môjho okolia tieto pochodne zmenili život. Niekedy stačilo, že boli na pohrebe Jana Palacha, alebo priateľom púšťali platňu Karla Kryla „Bratříčku zavírej vrátka“.

Jan Palach bol optimista a do posledných chvíľ svojho života nemyslel na seba, ale sa pýtal na ľudí, ako to vnímajú. Veril, že svojim činom ľudí prebudí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na rozdiel od Jana Palacha, náš spolužiak Vlado sa o dva mesiace neskôr upálil preto, lebo stratil akúkoľvek vieru. Dnes už vlastne ani neviem prečo. Zo školy museli odísť jeho najbližší kamaráti Peťo a Ľuda a nakoniec aj naša profesorka Vlasta (veľká) a aj naše mladšie kamarátky Eva a Vlasta (malá).

Každý deň chodím po Žižkovej ulici okolo optimistickej a večne niečím nadchnutej veľkej Vlasty. Vždy sa pozriem smerom na 11. poschodie, či ju neuvidím na lodžii, odkiaľ bolo vždy vidno ďaleko za horizont (aj Slovenska). Vlasta skoro 20 rokov nemohla učiť.

Ako vo všetkom, aj v spomienkach mám chaos. Neviem presne, kde mám uložené blednúce spomienky na Ľudu a Taťu a ten Vladov odtlačok už poriadne vybledol a vlastne zostal iba otáznik.

Už dávno som si všimol, že vo všetkých veľkých európskych mestách pomenovali dáke svoje námestie alebo ulicu po Janovi Palachovi, iba na Slovensku nie. (Ak sa mýlim, tak mi prepáčte moju neznalosť.) Dokonca sa nespomínajú historické skutočnosti, ktoré spájajú Slovensko s Janom Palachom.

Palachova obeť bola protestom proti znovu zavedeniu cenzúry nielen v Čechách a na Morave, ale v celom Československu aj v Bratislave. Nemali by sme na takéto výročia zabúdať a mali by sme si aj pripomínať, že sme sa nedali „znormalizovať“ iba tak, bez odporu.

Dodatok zo dňa 19. 1. 2021:

Nedá mi, aby som si nespomenul na našu „kamaučiteľku“, na veľkú Vlastu, ktorá navždy odišla 27. decembra 2020 už iba do našich spomienok. Po niekoľkých dňoch 6. januára 2021odišiel aj Sťopa, jej dobrý a trpezlivý manžel a náš významný vedec. Odišli múdri, slušní a dobrí ľudia. R. I. P.

Roku 2019 opäť Košice predbehli Bratislavu a inštalovali na Námestí osloboditeľov pamätnú tabuľu (od Petra Kalmusa) na Michala Levčíka – košického Palacha. Peter Kalmus je tiež autorom pamätníka Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej v Košiciach. Bratislava stále nič, má „holt“ iné priority a hodnoty (ak sa nemýlim).

V roku 2019 som v Bratislave predsa len objavil pamiatku na Jana Palacha a na ďalších Jánov našej spoločnej histórie.

Ľudový pamätník Jánom našich dejín v Bratislave
Ľudový pamätník Jánom našich dejín v Bratislave (zdroj: Autor neznámy, Foto: Juraj Rašla)

Najnovšie mi robí starosti „susedovie“ Zuzana, ktorá v roku 1969 spoluorganizovala pohreb Jana Palacha, lebo má odpojený telefón a na maily neodpovedá.

Zuzka bola ako dieťa skutočná čiernovlasá princeznička, lebo jej otec bol Kráľ.

Na spodnej fotografii je Zuzka v šatoch s námorníckym golierom, ako ju na Veľkú noc šibeme. Ja som v baretke otočený chrbtom k ružovej soche ženy bez šiat. Čudoval som sa, že socha nemá plavky a či jej nie je zima.

Šibačka u Zuzky
Šibačka u Zuzky (zdroj: Teta Irena)

Zuzka bola z Československa po mnohých peripetiách (zatváračkách a vyšetrovačkách) „ausburgerovaná“, ale jej mama zostala v Bratislave.

Keď sme mali v roku 1974 svadbu, tak sme dostali kopec darčekov aj zo zahraničia. Mladomanželské darčeky sa nemuseli preclievať. Dostali sme aj obrovský balík so všelijakým šatstvom tuším zo Západného Nemecka. Ja som si myslel, že to je balík od manželkinej rodiny a manželka si myslela, že je to od mojej rodiny.

Ale ani jedny texasky a ani jeden kabát nám neboli dobré. Iba texasková bundička a drevený dizajnový otvárač na víno sa nám skutočne hodili.

Ostatné darčeky sme chceli už porozdávať, keď sa u nás zastavila Zuzkina mama – teta Irena. Prišla si pre ten balík, ktorý pod vymysleným menom poslala Zuzka pre prenasledovaných disidentov, čomu sme sa potešili, lebo ten balík nám v našej izbičke dosť zavadzal.

Bundička už bola ale moja, lebo som ju už všade nosil. Až dodatočne mi došlo, že som vlastne okradol disidentov a že by im tá „šlohnutá“ bundička a hlavne ten „štoplcíger“ mohli aj chýbať.

Juraj Rašla

Juraj Rašla

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Rašla Juro nie je kocúr, lebo je inžinierko a nemá chvost. My sme s Jurom autorská dvojica. Ja vymýšľam všakovaké mňaukoviny a inžinierko mi ich píše do počítača. Samozrejme, s myšami to viem a na klávesnici píšem celkom obstojne všetkými dvadsiatimi, ale moje pazúry pritom strašne škrabocú.Juro bol pôvodne zememerač (rovnako ako Abraham Lincoln, Old Shatterhand, Ján Botto alebo Ivan Popovič), ale občas mu prišlo na um urobiť „srandovnú“ mapu alebo geometrický plán. Félixss Muro Muro je milý, nekonečne dôverčivý, inšpirujúci a večne hladný PÁN KOCÚR.Rašla Juro Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu